29/06/2013

Forever 23


Hi, ospravedlňujem sa, že až teraz, ale skôr to naozaj nešlo... Dúfam, že ste na mňa nezabudli a budete moje nepravidelné príspevky čítať aj naďalej ;).. pozdravujem z horúceho Cypru :D


Počas ďalšieho týždňa som toho mala naozaj dosť.. Liam mi odišiel na dvoj-týždňové turné po Amerike a ja som takmer celé dni trávila v našom tanečnom štúdiu, keďže sme sa pripravovali na vystúpenia v X-factore.. Bolo aj celkom fajn, že Liam teraz nie je doma, keďze tam nie som ani ja, no trochu som sa oňho už začinala aj báť, lebo za posledné 2 dni mi volal len raz a aj to len na chvíľu s tým, že nestíha.. U Liama nebolo nikdy zvykom neozvať sa mi z turné, ba práve naopak.. Večer po koncerte mi vždy zavolal a zreferoval aký bol koncert alebo len tak sa mi ozval, že ako sa mám a čo robím..  Po pár takýchto zvláštnych dňoch mi to už nedalo a tak som mu zavolala, keďže som vedela, že im už koncert skončil..
,,Ahoj Sophie, stalo sa niečo?“ opýtal sa ma hneď, keď zdvihol vystrašeným hlasom.
,,Ahoj.. Nič dôležité, prečo sa pýtaš?“ hovorím trošku zarazená z jeho otázky na úvod..
,,Fuu, už som sa zľakol.. Tak čo potrebuješ?“ pýta sa ma a ja mám v tej chvíli pocit, akoby som ani nevolala s mojim Liamom.
,,Okrem teba?“ pýtam sa ho smutne.
,,Sophiee“ zatiahol nervózne a dobre som vedela, že niečo nie je v poriadku..
,,No čooo??“
,,Prepáč, ale ani ťa poriadne nepočujem, môžem ti zavolať neskôr?“ vyhováral sa a ja som zosmutnela.
,,Jasné, veď prečo aj nie?! Alebo vieš čo? Ani mi nemusíš volať, keď ťa to tak veľmi otravuje!“ povedala som nahnevaným tónom a položila.
V tej chvíli som nechápala.. Niečo sa deje, no ja neviem čo.. Prečo mi to nepovie, prečo sa o tom so mnou neporozpráva? Rozmýšľala som nad tým, či som mu náhodou niečo zle nepovedala alebo nespravila, no nič ma nenapadalo.. No možno po desiatich minútach sa ozvalo zvonenie môjho telefónu a na displeji svietilo Liamove meno.
,,Čo je?“ ozvala som sa nie najpriateľskejším tónom so smútkom v hlase.

Liam
,,Čo to preboha robím?“ pýtal som sa sám seba, keď ma surovo zrušila.. Vlastne sa jej ani nečudujem.. Za posledný týždeň sa toho udialo dosť veľa a ja som sa bál, že sa to Sophie dozvie a to som nechcel..
,,To bola Sophie?“ opýtal sa ma Zayn, ktorý sedel vedľa mňa na hotelovej izbe.
,,Hej“ hovorím sucho a hlavu si položím do dlaní.
,,Prečo jej to už konečne nepovieš?“ pýta sa ma krútiac hlavou.
,,Nemôžem“ hovorím ticho.
,,Tak fajn, ako chceš, ale ak jej to nepovieš ty, tak jej to poviem ja..
,,To nespravíš! Nemôžeš.“
,,Na Sophie mi záleži a je to moja najlepšia priateľka.. Nebudem sa pozerať na to, ako jej ubližuješ..“
,,Aha a ja už to asi prestať takto hovoriť?! Prestaň sa ľutovať a začni sa správať tak ako predtým! Uživaj si život a nie si tu teraz privolávaš smrť"povedal ľútostne a slza mi vytriskla z oka.

Nevieš, či je to až také vážne, tak nad tým prestaň toľko rozmýšľať!“
,,Tebe sa to povie čo? Nemáš ani šajnu ako sa teraz cítim..“
,,Buď sa už začneš konečne správať normálne a povieš jej to ty alebo jej zajtra zavolám a budeme spolu mať vážny rozhovor“ povedal pokojne a odišiel z izby.
Pozeral som na dvere, ktorými vyšiel ešte hodnú chvíľku a premýšľal som.. Čo mám robiť?
Posledné dni mi nebolo akosi dobre a tak bol pri mne doktor, ktorý síce nezistil dokopy nič, no niečo sa mu nepozdávalo a tak ma poslal do nemocnice, vraj pre istotu.. No a keď som tam prišiel a čakal som na výsledky, zmocnil sa ma veľmi zvláštny pocit.. Neviem prečo, ale v tej chvíli som potreboval podporu a niekoho s kým sa budem môcť len tak porozprávať.. A tak som zavolal mojej Sophie a asi 10 minút sme sa rozprávali.. Hovorila mi o tom, ako nacvičujú a nemá takmer na nič čas, o tom, ako bola von s El a Perrie, ako jej Dan stále pripomína, že o chvíľu máme svadbu a že už je najvyšší čas začať s prípravami a veľa iných veciach, ktoré ma v tej chvíli upokojili, zasmiali sme sa spolu a prišiel som na úplne iné myšlienky.. Tak veľmi mi tu chýba..
No a v tej chvíli som jej nehovoril o nemocnici, keďže som ju nechcel zbytočne strašiť a veril som, že to nebude nič vážne... No krátko po našom rozhovore si ma zavolal doktor do svojej ambulancie a netváril sa nejako nadšene.. Celý čas krútil hlavou a medzi obočím sa mu vytvorila vráska.. Cítil som, že nič dobré nečaká, no úprimne, to čo mi povedal som ani zďaleka nečakal..

,,Pán Payne, neviem, ako vám to mám povedať, no zistili sme vám chorobu, ktorá sa veľmi ťažko lieči a u nás nie je až taká obvyklá“ povedal mi a ja som na neho nechápavo pozeral asi minútu, kým mi to prešlo hlavou a došlo mi, že to nebude len nejaká obyčajná chrípka..
,,Môžem na to aj zomrieť?“ dostal som zo seba po chvíli.
,,Pri tejto chorobe to je ťažko povedať.. Je totiž dosť nepredvídateľná..“
,,Takže môžem..“
,,Stať sa môže čokoľvek pán Payne, no určite na to netreba myslieť a netreba si to pripustiť.. Žite aj naďalej tak, ako doteraz, no hlavne sa to nesmie dozvedieť tlač a podobne.. To by vás potom mohlo zničiť.. Povedzte to len svojej najbližsej rodine, aj keď aj to je už len na vás..“
,,A čo teraz?“ opýtal som sa ho zvedavý, čo bude nasledovať..
,,Teraz ešte absolvujete zopár vyšetrení a podľa toho sa zariadime.. No pravdepodobne vám nasadíme lieky, ktoré už budete stále brať a budete mať pravidelné kontroly..“

Takže asi tak nejak vyzeral náš rozhovor.. To bolo asi 3 dni dozadu.. No a za tie posledné dni som sa takmer všetkých stránil.. Jednoducho som to ešte nedokázal spracovať..
Premýšľal som nad tým, ako to povedať Sophie, našim.. Chalani to už vedia, keďže som im všetko musel povedať hneď, ako som prišiel späť na hotel a navyše Zayn tam bol so mnou.. Viem, že sa nič zlé stať nemusí, no to riziko tam už vždy bude.. A najviac sa obávam o Sophie, ako zareaguje.. Veď čo ak sa vezmeme a jej muž mesiac nato zomrie?? Dobre, teraz trochu preháňam, no stať sa to môže.. Aj tak jej to budem musieť povedať.. Pozná ma, vie, že sa niečo deje.. No čo ak jej to poviem a ona sa ns mňa vykašle? Teda ani by som sa jej nečudoval... Kto by chcel žiť v neistote celý život? No ja ju nedokážem opustiť, zlomilo by ma to..
Prešlo niekoľko minút a ja som pozbieral všetku svoju odvahu a vytočil som jej číslo.. V hlave som mal všetko domotané, nevedel som, čo sa stane, no nedokázal som to už pred ňou viac tajiť.. Chvíľu to zvonilo a mne sa to čakanie zdalo nekonečné..

,,Čo je?“ zdvihla nahnevaným a zároveň smutným hlasom a na chvíľu medzi nami nastalo napäté ticho.
,,Prepáč“ dostal som zo seba to jediné, čo ma v tej chvíli napadlo a hoci to znelo ako klišé, musel som sa jej ospravedlniť za tie posledné dni.. Ona však nepovedala nič čím ma prinútila pokračovať..
,,Chcem aby si vedela, že mi na tebe veľmi záleží a milujem ťa najviac na svete“ začal som, no ona ma hneď prerušila svojou otázu
,,Podviedol si ma?“ opýtala sa ma sucho so slzami na krajíčku ako ju poznám a ja som len nechápavo vyvalil oči a čumel som na zrkadlo predo mnou v hotelovej izbe..
,,Čoo? Prečo si myslíš, že som ťa podviedol?“ pýtam sa nechápavo.
,,Liam, poznám ťa a viem, že sa niečo deje.. A nič iné ma nenapadá, lebo posledné dni si sa správal čudne a aj keď mi to nechceš povedať... Prosím ťa, ak sa niečo s niekým stalo, tak mi to povedz teraz, nech nad tým už toľko nerozmýšľam a nevymýšlam si scenáre sama... Chcem len vedieť pravdu, je to snáď až také ťažké?“
,,Sophie, nikdy by som ťa nedokázal podviesť, veď ma poznáš, tak ako si niečo také vôbec môžeš myslieť?! Až veľmi ťa ľúbim na to, aby som niečo také spravil..“
,,Tak čo sa to potom s tebou deje??“ opýtala sa ma zúfalo a ja som vedel, že buď jej to poviem teraz alebo už nikdy..
,,Som chorý“ dostal som zo seba.
,,Jedine ak na hlavu.. Dobre a teraz vážne?“
,,Soph, môžem aj zomrieť..“
,,Liam, s takýmito vecami sa nežartuje..“
,,Kiež by som žartoval“ povedal som so slzami v očiach a nastalo ticho..
,,Ty naozaj nesranduješ“ povedala.
,,Nie..“
,,Ako chorý?“ dostala po chvíli zo seba..
,,Mám chorobu, ktorej názov ti nepoviem, no vraj je u nás nie až taká bežná a v podsate sa nedá vyliečiť..“
,,V dnešnej dobe sa už dá vyliečiť všetko!“ namietala.
,,Takmer všetko..“
,,A čo teraz?“
,,Teraz nič.. Mám si žiť svoj život, nemyslieť na to, budem brať nejaké tabletky, pravidelné kontroly..“
,,A to je akože všetko? Žiadna operácia, ktorá by ti mohla pomôcť či niečo podobné?“ pýta sa zúfalo a ja teraz ľutujem, že ju nemám pri sebe a nemôžem ju objať..
,,Vyzerá to tak, že nie.. Takže teraz môžem žiť v neistote celý život.. Hurá“ povedal som ironicky.
,,Prestaň prosím ťa, veď ešte žiješ.. My to spolu zvládneme.“
,,My?“
,,Azda si si nemyslel, že ťa v tom len tak nechám?!“
,,Popravde, nečudoval by som sa..“
,,Liam, teraz keď už viem pravdu, čo sa deje a konečne aj viem, prečo si sa posledné dni správal tak čudne, dúfam, že všetko bude tak ako pred tým.. Nesmieš na to myslieť a aj keď to bude ťažké, musíš žiť normálne..“
,,Chcem ťa objať“ povedal som zrazu a na druhej strane som začul tichučký smiech a predstavil som si ju s úsmevom na tvári..
,,Kedy už prídeš?“
,,Mali sme prísť až o 2 týždne, ale prídeme o týždeň..“
,,Už nech si tu!“
,,Ďakujem, že ostávaš pri mne“ povedal som zrazu rád, že ju mám.
,,To preto, že ťa tak veľmi ľubim! A navyše už onedlho budem Mrs Payne a to si predsa nenechám ujsť“ zachichotala sa a ja s ňou..
,,Ľúbim ťa Sophie!“
,,Forever together!“

09/06/2013

Greeting from Cyprus

Hello guys :). Veelmi sa vam ospravedlnujem, ze som tu uz asi 3 tyzdne nic nepridala, ale vobec nemam cas napisat novu cast, hoci ju uz mam rozpisanu.. Ale slubujem, ze uz coskoro bude a tak dufam, ze mojmu blogu zostanete aj nadalej verny a nezabudnete na to, ze Erika pise pribehy :D.. Inak sa tu mam perfektne, pocasie krasne, prostredie este krajsie, more a zurky uplne top! Neskor pridam aj nejake fotky, teraz pri sebe nemam tablet..Dakujem, ze na mna myslite (teda snad :D).. Vasa Eri :-*